Čerpajme silu k vzostupu z prežitia reality Ducha

Myslím, teda som! Tieto slová sú lož! Sú omylom! Kto ich akceptuje, vsádza na falošnú kartu a premrháva svoj život. Stotožňovanie vlastnej súcnosti s rozumom a mysľou je tou najväčšou tragédiou, ktorá nás môže postihnúť.

Iba o tom hovoriť však nepostačuje. Iba slovnou argumentáciou nie je možné ľudí o tom presvedčiť. Preto tento text nebude o slovnej argumentácii. Nebude o tom, ako to vysvetliť, ale o tom, ako to prežiť. Ako môže každý z nás sám v sebe prežiť, že naša súcnosť stojí vyššie, ako rozum. Že naša podstata je rozumu nadradená, a preto svoje najvnútornejšie ja nemáme stotožňovať s mysľou a rozumom, ale jedine so svojou pravou, vyššou, duchovnou podstatou.

Každý človek môže sám v sebe zažiť a prežiť duchovný dotyk s Pravdou bytia a z toho môže potom neustále čerpať silu k svojmu duchovnému vzostupu. Otázka, ktorá trápi mnohých, a síce, či existuje Boh, sa mu bude zdať bezpredmetná a nepotrebná, pretože jasnú a vyčerpávajúcu odpoveď na ňu dostane vo svojom vlastnom vnútornom prežití.

V Posolstve Grálu sa v úvodných kapitolách všetkým odporúča, aby vnútorne prežili existenciu duchovnej súcnosti bytia. Celkom konkrétne sa v kapitole „Prebuďte sa“ píše: „Pravda zostáva stále rovnaká, nemení sa, veď je večná. A pretože je večná, nebude ju nikdy možné skutočne a čisto pochopiť pozemskými zmyslami, ktoré poznajú iba zmenu tvarov.

STAŇTE SA PRETO DUCHOVNÝMI! OSLOBOĎTE SA OD VŠETKÝCH POZEMSKÝCH MYŠLIENOK A ZÍSKATE PRAVDU, budete v Pravde, aby ste sa v nej kúpali, trvale ožiarení jej čistým Svetlom, lebo vás plne obklopí. BUDETE V NEJ PLÁVAŤ, LEN ČO SA STANETE DUCHOVNÝMI. Potom sa už viac nebudete namáhavo učiť vedám, nebude potrebné báť sa omylov, pretože na každú otázku budete mať už vopred odpoveď v samotnej Pravde. Ba nebudete mať už žiadne otázky, pretože viete a chápete všetko, BEZ TOHO, ŽE BY STE POTREBOVALI MYSLIEŤ, pretože váš duch bude žiť v čistom Svetle a Pravde.“

„BEZ TOHO, ŽE BY STE POTREBOVALI MYSLIEŤ!“

Tieto slová hovoria o tom, že prežiť Pravdu Ducha vo svojom vnútri môžeme vtedy, keď sa staneme duchovnými. A to tak, že sa zbavíme všetkých pozemských myšlienok, pretože na Pravdu Ducha je možno siahnuť jedine tak, že odsunieme bokom myslenie.

Naše stotožnenie s myšlienkami a mysľou tvorí bariéru, ktorá nám znemožňuje prežívať Pravdu Ducha. Ak ale túto bariéru prekonáme a dostaneme sa mimo dosah pozemských myšlienok, staneme sa duchovnými a prežijeme Pravdu Ducha.

V úplne prvej kapitole Posolstva Grálu sa v jej závere píše: „Jasavo sa potom vznesie váš duch do výšky a s plesaním pocíti nesmiernu lásku Otcovu, KTORÁ NEPOZNÁ ŽIADNYCH HRANÍC POZEMSKÉHO ROZUMU. Konečne poznáte, že ste jej časťou. Chopte sa jej bez námahy a úplne, spojte sa s ňou a získavajte tak denne, v každú hodinu novú silu ako dar, ktorý vám učiní vzostup zo zmätku samozrejmý.“

Vnútorne v sebe prežiť realitu Ducha! Realitu Pravdy! Ako toho dosiahnuť?

Predstavme si slnečný deň a jasnú oblohu bez jediného mráčka. Takéto dni vyvolávajú radosť, optimizmus a chuť do života. A potom si predstavme oblohu, zatiahnutú ťažkými burkovými mrakmi. Takéto dni vyvolávajú u mnohých depresívne nálady.

Avšak realita je taká, že v skutočnosti slnko radostne svieti na jasnej oblohe neustále. Len obloha, zatiahnutá mrakmi, tvorí prekážku medzi nami a večným, optimistickým jasom slnka.

No a úplne rovnako je to aj s našou mysľou a v nej neustále plynúcimi myšlienkami, podobajúcimi sa ťažkej oblačnosti.

Oblaky, čiže myšlienky a myseľ, ak sa s nimi stotožňujeme, ak s nimi komunikujeme, ak ich rozvíjame a neustále sa nimi zaoberáme, nám budú vždy znemožňovať vnímať radostný jas slnka nad nimi. Čiže to duchovné, čisté, radostné a optimistické, nachádzajúce sa nad mysľou.

Ako je ale možné dokázať, aby sa oblaky rozplynuli a naše vnútro zaplavil jas radostného Svetla?

Je to možné tak, že prestaneme s myšlienkami komunikovať. Že si ich prestaneme všímať a prestaneme na ne zameriavať svoju pozornosť. Budeme ich iba pozorovať a nedáme sa do nich vťahovať.

A pretože plynúce myšlienky v nás nenájdu partnera ku komunikácii, akým sme boli doposiaľ, začnú nepovšimnuté plynúť preč a začnú sa rozplývať. A zrazu ťažké mračná mysle, pod ktorými sme žili v domnení, že to tak má byť, začnú čoraz viacej rednúť a spomedzi ne začne tu a tam presvitať žiarivé slnko a jasná obloha. Až sa nakoniec stane, že sa mraky myšlienok celkom stratia a v našom vnútri prežijeme večne radostný jas reality Ducha.

Táto realita je tu stále! Je stále v nás, iba nám kontakt s ňou ustavične zastierajú mračná našich myšlienok. Ak sa ale dokážeme stať duchovnými, prostredníctvom oslobodenia sa od všetkých pozemských myšlienok, ako je to naznačené v Posolstve Grálu, zažiari v našom vnútri Svetlo.

Je však ešte aj iný spôsob, ako v sebe prežiť realitu Ducha. Je ním modlitba. Ale pozor! Modlitba! Nie prosba! To sú dve rozdielne veci.

Modlitba je radostnou chválou, vďakou a velebením Pána. Základom pravej modlitby je silný cit. Cit radosti a vďaky z toho, keď sa nám v živote niečo vydarí, alebo prežijeme niečo krásne. Trebárs hoci len krásne ráno a krásny deň.

Modlitba je odovzdanie seba samého. Je to odovzdanie sa Pánovi. Celý a bez výhrad. Je to rozprestretie nášho ducha pri nohách Božích v oddanosti, chvále a vďake za všetko, čo nám dáva vo svoje veľkej Láske.

V Posolstve Grálu sa píše: „Vy úbohí ľudia, kiež by ste sa dokázali aspoň správe modliť. Skutočne modliť! Aké bohaté by bolo vaše bytie. Lebo v modlitbe je najväčšie šťastie, ktorého sa vám môže dostať. Vynesie vás do nezmerných výšok a oblažujúci cit šťastia bude vami prúdiť. Ľudia, kiež by ste sa dokázali modliť. Toto vám prajem.“

Takýto je teda druhý spôsob, ako v sebe prežiť realitu Ducha. A to prostredníctvom vrúcnej citovej modlitby vďaky a chvály. V rozprestretí našej duše pred Pánom vo vďačnosti a bázni. Prostredníctvom takejto modlitby sme schopní preraziť mračná rozumovej obmedzenosti, vzlietnuť k výšinám Ducha a zažiť šťastie a Svetlo.

Osobné vnútorné prežitie reality Ducha je niečím, čo tvorí základ duchovného vzostupu. Niečím, čo nás vnútorne presviedča o Pravde Ducha, žiariacej vo večnom radostnom jase nad pozemskou mysľou, ustavične ponorenou do myšlienok. Z tohto prežitia máme čerpať silu k duchovnému vzostupu. Silu k tomu, aby sme sa stávali čoraz lepší, čistejší, láskavejší a spravodlivejší. Aby sme čoraz dokonalejšie poznávali stvorenie a v ňom sa prejavujúcu Pánovu Vôľou, a aby sme sa s ňou snažili žiť v čoraz väčšom súlade.

Ak v sebe vnútorne prežijeme realitu Ducha, toto všetko sa nám stane úplne samozrejmé. Toto všetko sa pre nás stane prirodzené, pretože už ani nebudeme môcť jednať inak. Preto sa o týchto skutočnostiach píše úplne na začiatku Posolstva Grálu, čiže na začiatku našej duchovnej cesty.