Uvažovanie o pravosti mariánskych zjavení

Človek musí byť v živote veľmi opatrný. Musí byť napríklad veľmi opatrný pri podpisovaní rôznych zmlúv a podrobne si všetko preštudovať, aby na to potom ťažko nedoplatil. Musí byť veľmi opatrný pri vážnych životných rozhodnutiach, aby sa nerozhodol nesprávne a neskomplikoval si celú svoju existenciu. No a ani v duchovnej oblasti tomu nie je inak. Aj tu je potrebná veľká opatrnosť, aby človek neprijal za svoje niečo čo je nesprávne, alebo dokonca nepravé a neniesol za to potom vážne duchovné dôsledky.

Z tohto hľadiska, z hľadiska zodpovedného skúmania všetkého toho, čo duchovne prijímame sa vecným spôsobom skúsme pozrieť na problematiku mariánskych zjavení.

Na rozlišovanie dobrého od zlého, správneho od nesprávneho a pravého od nepravého má človek k dispozícii jednak svoj cit a svedomie a jednak priamo Stvoriteľom dané normy pre správny život človeka na zemi, ku ktorým nepochybne patrí už stáročia ľudstvu známe Desatoro.

Ak sa teda budeme pozerať na dianie vôkol seba pevne sa pridržiavajúc kritérií Desatora, budeme mať v rukách spolu s našim citom a svedomím neomylné meradlo pre pre posúdenie všetkého, čo nám život prináša. A teda aj pravosti mariánskych zjavení, ktoré, ak sú skutočne zo Svetla, musia bezpodmienečne korešpondovať s prikázaniami Stvoriteľa.

Avšak v našom konkrétnom prípade narazíme už pri prvých dvoch prikázaniach na dosť veľké nezrovnalosti.

Ja som Hospodin, tvoj Pán, nebudeš sa klaňať nikomu inému okrem mňa! Tak znie to prvé.

Kult panny Márie a jej úloha takzvanej „prostredníčky“ je však v rozpore s predchádzajúcimi slovami, čo si uvedomil už Luther, ktorého poslaním bolo reformovať kresťanstvo a odstrániť z neho rôzne dogmy, pokrivenia a ľudské omyly, nekorešpondujúce s Pravdou.

Naše modlitby a naša úcta majú smerovať jedine k Otcovi, Stvoriteľovi a Vládcovi všetkého čo jestvuje. Dokonca i jeho Syn Ježiš upozorňoval, že tá najvyššia úcta prináleží jedine Otcovi.

A pritom je to práve on, Ježiš, časť živého Boha, ku ktorému je ešte možné smerovať naše prosby. To jeho, bytosť prichádzajúcu priamo od Boha a z Boha možno nazvať v pravom slova zmysle prostredníkom, pretože Kristus sám riekol, že on a jeho Otec sú jedno, avšak vždy zdôrazňoval, že jeho Otec je predsa len väčší.

Všetky tieto fakty naznačujú, že prostredníkom Najvyššieho môže byť len ten, kto od Najvyššieho bezprostredne prichádza. Len ten a nikto iný!

Kult panny Márie a uctievania takzvaných „svätých“ sa teda pri hlbšom skúmaní môže vzhľadom k zneniu prvého prikázania javiť ako niečo nesprávneho a nesúznejúceho s týmto prikázaním.

Nevezmeš meno svojho Pána nadarmo! Tak znie prikázanie druhé. Na hlboké zváženie zostáva, ak sa zjavenie zo „Svetla“ príkro prieči tejto jasnej požiadavke.

Ako? Niet takmer žiadneho mariánskeho zjavenia, ktoré by nenabádalo ku každodennej modlitbe ruženca. A ako vieme, v tejto modlitbe založenej na neustálom opakovaní sa veľmi veľa krát vysloví meno Najvyššieho, alebo jeho Syna. Vysloví sa však bezmyšlienkovite, mechanicky, ako nejaká odriekávanka.

Vyslovovať meno Stvoriteľa by však človek mal vždy iba s tou najväčšou vrúcnosťou, akej je jeho duša schopná. Nech už sa tak stane v žiali a utrpení, alebo v šťastí a radosti. Nikdy ale nesmie chýbať citová vrúcnosť, lebo ďaleko hodnotnejším je zlomok sekundy, v ktorom sa duša s vrúcnosťou v srdci povznesie k svojmu Tvorcovi, ako hoci i mnohohodinové, mechanické opakovanie modlitieb pri ktorých, ani pri tej najlepšej vôli nie je možné vyvinúť zodpovedajúcu citovú vrúcnosť.

Nevezmeš meno svojho Pána nadarmo! Čo to znamená? Znamená to, že toto slovo a tento pojem musí stáť vysoko nad všetkými, bežne používanými slovami. Musí sa stať klenotom, ktorý berieme do svojich rúk len s tou najväčšou úctou. V nijakom prípade nesmie byť strhnutý nadol častým používaním, ako nejaký všedný slovný zvrat a to ani bezmyšlienkovitým a mechanickým opakovaním v modlitbe, akou je ruženec.

Mimochodom, stačí si napríklad pripomenúť obyčajnú ľudovú múdrosť hovoriacu, že „menej je niekedy viac“. Táto prostá ľudová múdrosť platí vzhľadom ku všetkému vyššie uvedenému v dvojnásobnej miere.

A ešte niečo! Sám Kristus v súvislosti so správnou modlitbou zdôrazňoval, že sa nemáme modliť ako pokrytci, ktorí dúfajú, že budú vyslyšaní pre množstvo svojich modlitieb. Inými slovami povedané, nie množstvo je rozhodujúce, ale kvalita! Avšak onú pravú kvalitu môže modlitbe dodať len citová vrúcnosť. A takáto, citovou vrúcnosťou predchnutá, hoci aj kratučká modlitba má omnoho vyššiu cenu, ako dlhohodinové, mechanicky odriekávané modlitby bez citu.

Čitateľom tu boli predostreté dve veľké nezrovnalosti, vyskytujúce sa v súvislosti s mnohými mariánskymi zjaveniami. Na slobodnej vôli každého z nich záleží, ako sa s nimi vysporiada, pretože každý z nás sa bude musieť iba sám za seba a svoje vlastné konanie zodpovedať Pánovou spravodlivosťou. Len človek sám za seba sa bude zodpovedať za to, ako vážne bral vo svojom živote Pánove prikázania a nakoľko dôsledne sa nimi vo všetkom riadil.

PS. Týmto textom nemajú byť paušálne odsúdené absolútne všetky zjavenia ako falošné. Človek sa však musí mať na pozore! Musí byť schopný na základe vlastného zvažovania i na základe indícií spomínaných vyššie sám oddeliť tie falošné od pravých.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.