Fejetony Ludvík Vaculík

Ludvík Vaculík: Predslov

(Československý fejeton/fejtón.1975 - 1976. Uspořádal a předmluvu napsal Ludvík Vaculík. S. l.: 1976. 276 s.)

Využívajúc náskok predmluvy voči pomluve oznamujem pribudnuvšiemu čitateľovi, že články, ktoré sa v priebehu roka zišli medzi týmito doskami, nikto nehonoroval. Boli teda písané, jako my Česi vravíme, zdařma. Vyzerá to, pravda, eště podozrievejšie, ale člověk nie je povinný vyhovieť podozrenieu.
Ïalej chcem náhodilým tvrdým mladíčkom kvôli ich neskúsenosti a tiež starším revolučníkom pre ich už nenapredujúcu skúsenosť hej veruže potvrdiť, že tieto fejtóny nechceli byť trucovito slobodné. Ich autori si naopak dobře uvedomujú pomery a chápu opodstatnenosť cenzúry. Prítomné texty vyjadrujú teda skôr ich predstavu, ako by v modernej Európe mala vyzerať tlač neslobodná.
Po tretie podotýkam, že táto činnosť nebola mienená ilegálne: posielali sme si články poštou, dohovárali sa o nich v telefóne, čítali ich nahlas vo svojich bytoch. Čo sa mňa týka, spoliehal som sa rovno na to, že úrady, ktoré poznajú medze všetkého, moje riadky čítajú; že by mi povedali, kde robím chybu, a azda náročky ma nenechali nakopiť škôd na neprepáčenie. Domyslol som sa, že im tieto fejtóny určite robia aj jednu tichú službu: prezrádzajú, aké názory a nálady má zaujímavá časť obyvateåstva vcelku a čo sú si jednotliví autori ochotní hoci aj odpykať. Také poznatky ani nemôžu v tej kvalite ináč získať. Každý svedomitý a náročný úradný posudzovateå týchto textov musel sa neraz mrzute zamyslieť nad tým, prečo oficiálni fejtónisti píšu za peniaze v novinách tak nudne, nevzrušivo až odpudivo, zatiaľ čo my sa vyjadrujeme tak pekne a vtipne, že to až budí sympatie.
Ani bysom nemusel, po štvrté, vravieť, ale predsa len poviem, že všetci autori, jako ich poznám, budu radšej písať do novín a časopisov, posielať svoje rukopisy do riadnych nakladateľstiev a uvádzať svoje hry na našich javiskách, ako by bolo normálne.
Čakám, že sa niekto začuduje nad nízkou účasťou slovenčiny v týchto československých doskách. Veď jej už nájdeme viac i na pražských uliciach, kde se dobře osvedčuje aj k dirigovaniu pohybu obyvateåstva: "Prechod pre chodce" apod. Niektoré českédušičky to zlostí, jako keby išlo o číselný pomer českých a slovenských riaditeåov dačoho. Na to ja hovorievam: kto tobí robotu, má právo popísať si ju svojou rečou, a nad národnosťou dnešných riaditeľov je jedine výstižne smelo zahodiť rukou. A tak si, po piate, myslím, že slovenská účast v tomto zborníku je pravdivá, súc presnou mierou čohosi nepresného, o čom neviem, jako tomu nadávať. Servus!